Román Nezamestnaný mapuje pracovné úspechy, no najmä neúspechy hlavného hrdinu, ktorý si vo svojom živote vyskúšal niekoľko zamestnaní i statusov nezamestnaného. Pri poslednej evidencii na úrade práce si uvedomí, že ak sa nechce odsťahovať, v okolí svojho domova si už nenájde inú prácu než vo výrobe a za minimálnu mzdu. Našťastie má kde bývať a celkovo, jeho nároky na život nie sú veľké. Predčasný odpočinok na dôchodku bez dôchodku však naruší nariadenie vlády, ktoré ho prinúti chodiť na aktivačné práce. Pri zametaní ulíc stretáva ďalších aktivačných pracovníkov, odkrývajú sa pred ním ich životy a príhody. Román vyznieva ako akási paródia na život nezamestnaného, môžeme ho však chápať aj ako realitu, ak si uvedomíme, že na spokojný život nám vlastne stačí málo. Ukážka: ,,Už som spomínal, že som inakší, a naozaj, nikto z našej krčmovej partie nie je nezamestnaný, na druhej strane nikto z nich nič poriadne nevyhral. Ja občas podám tiket, a keď som inakší, mohol by som niečo skásnuť, ale hovno, tiež nič nevyhrám, v tomto som ako ostatní! Niekedy ma hnevá, keď si v krčme zo mňa robia srandu, že som nezamestnaný a zametám ulice, no ja to na sebe nedám znať, ostáva mi už len vydržať a prebojovať sa do dôchodku. Mám z toho trochu obavy, lebo podaktorým mojim známym, ktorí pracovali, sa to nepodarilo, tesne pred dôchodkom umreli. Ale nepozerám sa na to až tak pesimisticky, ako by sa mohlo zdať, hlavne aby sme boli zdraví, čo sa mi ale až tak moc nedarí.,,

Prozaik, esejista, publicista Milan Zelinka je našej čitateľskej verejnosti dobre známy už niekoľko desaťročí ako výrazná osobnosť súčasnej slovenskej literatúry, jeho knihy zaznamenali živý ohlas a získali ocenenia. Zelinka si všíma každodennosť „malého“ človeka, jeho príbehy situuje zväčša do miest a dedín na východnom Slovensku, no hĺbkou záberu a spôsobom literárneho spracovania autorove texty presahujú regionálny rámec a prinášajú univerzálne posolstvá. Tak je tomu aj v najnovšej zbierke poviedok Neblahé skutočnosti. Spisovateľ v nej ostáva verný svojej hlavnej téme, ktorou je naša súčasnosť i nedávna história, problémy, ktoré sprevádzajú život indivíduí aj celej spoločnosti. Zelinka sa tu opäť prezentuje ako citlivý pozorovateľ a kritický komentátor jestvujúcich nedostatkov, chýb, zlyhaní. V realistických poviedkach sa vie rovnako hlboko ponoriť do detského sveta, ako aj do sveta dospelosti a staroby, presvedčivo v nich približuje najrôznejšie ľudské charaktery a osudy, k slovu sa dostáva láskavý, chápajúci humor, no tam, kde si to postavy zaslúžia, zaznie aj ostrejšia satira. Väčšina poviedok má svoju pointu, niekedy predvídateľnú, inokedy prekvapujúcu a prinášajúcu nový pohľad na zobrazovanú udalosť, no v knižke sú aj poviedky, ktorých pointu si čitatelia musia dotvoriť sami, napokon aj to je znakom dobrej literatúry...

Autorka svojou románovou prvotinou v rámci príbehu inšpirovaného skutočnými udalosťami načrela do bezútešného života rómskej komunity, z ktorého – zdá sa – niet úniku. Ako sa sama vyznáva na zadnej obálke knihy: pred rokmi som v rámci mediálneho kurzu strávila niekoľko dní na Luníku IX. Zistila som, že existuje peklo a že nemusím najskôr zomrieť, aby som sa doň dostala. Výjavy z košického geta mi neschádzali z mysle. Hudba, ktorá dunela na zdevastovanom sídlisku, mi dlho znela v ušiach a príbeh, o ktorom som sa dozvedela od tamojších obyvateľov, ma neprestával mátať. Napokon som sa rozhodla, že sa ním inšpirujem, a na základe prerozprávaných udalostí a dohľadaných faktov som ho spracovala. Pretože aj na takom mieste, ako je Luník IX, sa môže odohrať niečo krásne a nesmrteľné.

Anjeli. Niektorí majú svätožiaru a nádherné krídla. Ale sú i takí, ktorí prídu v ošúchaných šatách a dokážu robiť zázraky. Florián je od detstva odkázaný na iných. Nechodí, nerozpráva, život sleduje z invalidného vozíka. Niekto rozhoduje o jeho potrebách, o oblečení, o jedle, o programe v televízii. Veľmi túži po niekom, kto by počul jeho myšlienky a porozumel im. Cilka po maturite sníva o štúdiu na vysokej škole, no neľahká finančná situácia ju prinúti od svojho sna upustiť. Po niekoľkých nevydarených konkurzoch narazí na inzerát Červeného kríža, ktorý organizuje kurz pre opatrovateľky. Prihlási sa. Plánuje, že bude za hranicami nanajvýš rok, pomôže otcovi a vráti sa do školy, ale čo ten hlas, ktorý ju v snoch prosí o pomoc?

Hana Pavla Taussiga, který si v Česku získal pozornost jako Chlapec, který přežil pochod smrti, čtenáře velmi živě přenáší do doby padesátých let, do Státního nakladatelství beletrie, kam mladá Hana souhrou okolností nastupuje jako doručovatelka. Pavel Taussig jako pamětník, který v té době v podobném podniku pracoval, přesně zachycuje období a události v národních podnicích za vedení (nebo řádění) šéfů zvláštního ražení a odhaluje tak zásady (ne)fungování nakladatelství, potažmo celého státního zřízení. Předkládá tak velmi vydařenou momentku tehdejšího světa plnou dobových hlášek a průpovídek, sepsanou lehkým a pestrým jazykem, kterému porozumí i ti, pro něž je tato doba již na hony vzdálená. Toto absurdní vyprávění o absurdních časech je zároveň velmi lidské, pravdivé a smutné, ale zároveň neobyčejně vtipné, kdy ironii a sarkasmus plynule střídá čistý humor, která čtenáře upřímně rozesměje. Vhodné jazykové prostředky pak souladí s barevnými a plastickými charaktery a celý příběh má dynamiku. Hanino mládí a optimismus stojí v přímém kontrastu s tehdejší dramatickou situací, kdy se i ona osobně musí vypořádat s velkým zásahem do života – nuceným odchodem ze školy a zdánlivě bezdůvodným uvězněním otce; její naivita se dostává do sporu s protřelostí a intrikami „kádrovníků“. Přesto není Hana jen příběhem doby, jak by se mohlo zdát, ale příběhem člověka, ve kterém se ona doba odráží a která ho, ať chce, nebo ne, mění.

Rozprávanie o podivínovi, ktorého nenaplneným snom bolo hrať v národnom divadle, je na prvý pohľad výnimočným až absurdným príbehom, ale zároveň aktuálnou sondou do duše pomýleného jedinca túžiaceho po popularite a sláve. Čitateľ má možnosť preniknúť do zákutí psychiky nešťastného človeka, sledovať jeho pohnútky až po tragický koniec hrdinu, zúfalého z neznesiteľnej reality každodenného života. Túžba vymaniť sa z pocitu bezvýznamnosti bytia a útek do fiktívneho nedosiahnuteľného sveta, do inej dimenzie, nie je vlastná len fanatikom, drieme v každom súčasnom človeku, ktorý bolestne vníma antagonizmus medzi ideálmi a realitou vlastnej existencie. V tom kniha Pavla Zeleňáka presahuje rámec obyčajnej udalosti a stáva sa filozoficko-existenciálnym zamyslením nad zmyslom života.

Na prvý pohľad ide o komerčný špionážny príbeh. Na druhý pohľad sa však z textu vynárajú otázky, ktoré zaujmú čitateľa s návykom pýtať sa na komplexné životné pravdy. Na prvý pohľad ide o knihu o agentovi CIA nasadenému na sledovanie, ovplyvňovanie a manipuláciu Elvisa Presleyho, ako jedného z prvých pop idolov, ktorí ovplyvnili vývoj adolescentov. Na druhý pohľad však kniha zachádza až ku kafkovskému „dobýjaniu zámku“ všetkými možnými prostriedkami. Autorovi, ako veľkému fanúšikovi hudby, sa nedá uprieť relevantné využívanie hudobných faktov. Napriek tomu, že román je fikcia.

Peter Stolár začal svoju kariéru ako vekslák, ešte počas štúdia na gymnáziu. Pred tuzexom predával bony. Keďže bol šikovnejší ako ostatní, všimol si ho ich šéf. Zveril mu pašovanie plyšu do Poľska a späť prinášal zase kozmetiku. Osvedčil sa a šéf ho zapojil aj do distribúcie a predaja drog. Po revolúcii sa s ním spojil a spolu išli do malej privatizácie, založili si cateringovú firmu a Stolár aj reklamnú agentúru. Zbohatol cez rozličné známosti, ktoré získal pri organizovaní spoločenských podujatí. Pravda, nie vždy sa to dialo podľa zákona. Pri získavaní informácií využívali aj krásne hostesky ktoré nasadzovali do spální politikov. So svojím tútorom Rudim Červeňanom sa rozhodli, že si založia politickú stranu, aby sa ľahšie dostali k štátnym zákazkám. Po získaní licencie na založenie televízie sa vďaka reklame a propagácii vlastnej strany do parlamentu aj dostali. V nasledujúcich voľbách získali už toľko mandátov, že ich oslovila víťazná strana. Po tvrdých rokovaniach nakoniec vstúpili do koalície a z bývalého veksláka a mafiána sa stal predsa parlamentu.

Viete, koľko vrcholov má naša slovenská Etna – mohutná vyhasnutá sopka nad Detvou? A uhádnete, prečo sa jeden z nich nazýva Drábovka? Chcete sa dozvedieť, ktorí uhorskí králi poľovali v hlbokých lesoch bájnej Poľany a čo pritom zažili? A prečo sa ozrutné bralo v polianskom kráteri nazýva Jánošíkova skala? A že sa tu kdesi ukrýva povestný Jánošíkov poklad? Chceli by ste spoznať tajomstvo Melichovej i Záhorskej skaly, Kaľamárky, Ľubietovského hradu, Bratkovského mosta a mnohé ďalšie podivuhodné príbehy a tajomstvá, ktoré opriadajú malebný stred Slovenska? V tejto knihe vám ich prezradí jeden z najpovolanejších – prírodovedec, zberateľ povestí a spisovateľ, autor niekoľkých povesťových zbierok a kníh o legendárnych slovenských vrchoch vrátane Poľany – Peter Urban: „Spoznajte cez povesti tento pozoruhodný, krásny a jedinečný región Slovenska! Pretože Poľana a Podpoľanie sú naozaj nevšednou krajinou príbehov. Možno neskromne dúfam, že po prečítaní tejto knižky budete chcieť aj navštíviť miesta, kde sa odohrávali. A to nielen pre tvrdenie starých Detvanov o tom, že kto nebol na Poľane, nevidel ešte svet...“

Zdravotná sestra Mária sa po desiatich rokoch neúspešného bezdetného manželstva odhodlá na odvážny krok a odchádza od muža napriek presvedčeniu, že okrem obľúbenej práce a večernej samoty ju už nič pekné v živote nečaká. Ale ani šťastie, ani nešťastie netrvajú večne a aj Márii osud napokon prichystá prekvapenie.

Slobodná vôľa alebo feministický mind-fuck? Štvrtá kniha Márie Modrovich je postavená na fiktívnych rozhovoroch s členkami tajomného, čisto ženského spoločenstva. Prečo sa tieto ženy rozhodli združiť okolo bývalej speváckej hviezdy, prečo zanechali partnerov, rodiny a svoj domov, prečo vymenili normálny život za izolovanú existenciu v lese? Ambiciózny novinár a opustená dcéra sa pokúsia zistiť viac.

Anna sa vydávala skoro, hoci nečakala dieťa. Juraj bol chlap, ktorý k nej privandroval aj so svojou temnou minulosťou, usadil sa a pracoval ako robotník. Kým žili v činžiaku v malom meste, ešte sa ako-tak držal. Neskôr, keď postavili dom, za jeho múrmi sa to začalo. Ponižoval ju, šikanoval, fackoval... O jeho predošlom živote nevedela nič. Až po jeho smrti sa dozvedela, že žila s bývalým dozorcom z pracovného tábora v Seredi a majstrom republiky v boxe. A podľa toho sa aj správal k ľuďom, ktorých nacisti a gardisti odvliekli z domovov do koncentračného tábora... Annino svedomie sa topilo vo výčitkách. Zabudla na bolestivý manželský život, myslela na ľudí, k smrti umlátených rukami jej manžela. A aby to nemala také jednoduché, duch mŕtveho sa správal v dome takmer ako za živa. Zjavoval sa, odchádzal, robil si čo chcel...

Libuša je žena v produktívnom veku, ktorá statočne celé roky znáša manželov egoizmus a lakomstvo. Keď však jej deti vyletia z rodného hniezda, dodá jej to potrebný impulz a rozhodne sa žiť nový život. V ženskom svete, ktorého je odrazu súčasťou, sa ale nečakane naštrbí vzťah jej dvoch dcér. Podarí sa obetavej mame postaviť most medzi vlastnými deťmi? A neprevalí sa pritom tajomná minulosť?

Kniha Štyri nočné obdobia je sebareflexiou moderného muža, ktorý odhaľuje svoje vnútro až na kostnú dreň. Rozprávanie o živote so ženami a medzi ženami je katalyzované sexom, láskou, peniazmi, úspechom… Ale aj samotou, zúfalstvom, nepochopením a prehrami. Alexander Pavlov je úspešný, cynický a bezohľadný muž. Cestu životom si razí s matematickou presnosťou. Citlivo totiž nahmatal pulz doby a pochopil, ako funguje. V skutočnosti je však osamelý. Aj keď sú okolo neho ľudia, je naozaj sám. Všetko empatické v sebe potláča už odmalička, pretože pochopil, že dnešný svet nehu a jemnosť nepotrebuje. Málokomu dovolí, aby sa k nemu dostal blízko. Paradoxne sú to ženy, ktoré jediné to dokážu. Z črepov, ktoré po takýchto stretnutiach ostávajú, sa pokúša vyskladať vlastné zrkadlo, aby pochopil, kým vlastne je.

Kniha, ktorú nebudete vedieť odložiť bokom, kým ju nedočítate. Autor, zverolekár, Pavol Fabian, pútavým a originálnym spôsobom približuje svet najlepších priateľov človeka, respektíve psov známych majiteľov. Zachytáva kuriozity a zaujímavosti významných postáv našej histórie, ako aj zo života slávnych a význačných osobností pôsobiacich v sfére politickej, umeleckej, športovej alebo v rôznych iných oblastiach každodenného života. V knihe sa nachádza takmer dvesto známych osobností, a to od Sigmunda Freuda, Vladimíra Iľjiča Lenina cez Billa Gatesa, Andyho Warhola či Michaela Jacksona až po Joža Ráža, Adelu Banášovú a mnohých ďalších. Vedeli ste napríklad, že jeden z rozhodujúcich faktorov, ktorý sa skrýval za výberom vhodného psa pre prezidenta Billa Clintona bola práve jeho farba? A prečo? „Prezidentovi poradcovia po dlhej debate usúdili, že nový prezidentov pes nemôže byť čierny, pretože sa zle fotografuje. A nemôže byť ani žltý, pretože sa fotografuje tak dobre, že by to mohlo odvádzať pozornosť od samotného prezidenta.“ Pútavé a pohodové čítanie autor osviežuje dávkou vtipnej irónie, trefnými humornými poznámkami a patričnými citátmi, vďaka ktorým text dostáva ten správny šmrnc. Kniha ponúka nové poznatky, ale aj možnosť schuti sa zasmiať.

Autobiografický román skúseného slovenského prozaika zaujme živou hodnovernosťou výpovede o tom, čo všetko pulzuje a odkrýva sa v mladom človeku z konca päťdesiatych rokov minulého storočia. Zauzľované vzťahové intimity a kontroverzné napätia s neprajným prostredím krajského mesta sú zdrojom trpkosti osobnej situácie i konečnej snahy vymaniť sa z nej.

Všetko je na webe, len jej duša je v hajzli Voľné pokračovanie sitkomu Láska, sex a iné gýče. Frustrovaná Sofia, ktorá medzičasom dozrela, je stále plnoštíhla a osamelá. Statočne však bojuje so svojimi negatívnymi vlastnosťami. Sústavná konfrontácia s jej krajšou a úspešnejšou priateľkou, módnou návrhárkou Luciou, vyvoláva u Sofie závisť, bulímiu, depresiu. Nechce o Lucii a jej šťastí už ani počuť, potom však zvíťazí zvedavosť, opäť otvorí ten prekliaty fejsbuk a... je zhrozená!

Aj samé sebe vieme nahovoriť, že sme šťastné. S chlapom, ktorý vzťah len predstiera.

Na sídlisku žijú dve mladé ženy. Nepoznajú sa, ale majú niečo spoločné – obe sú vydaté, aj ich dcérky sú v rovnakom veku. Irma si myslí, že má svojho manžela pod kontrolou, Terezu má pod kontrolou jej manžel. … Jedného dňa obe urobia zásadný krok. Irma prinúti manžela priznať sa k nevere a vyhodí ho. Tereza opustí manžela, ktorý ju psychicky týral a ponižoval. Irma aj Terezin manžel sa chcú svojim partnerom pomstiť – cez dieťa. Zápas, v ktorom nik nemôže zvíťaziť, sa stupňuje. Cesty oboch žien sa pretnú a ich životy sa navzájom ovplyvnia... Petra Nagyová Džerengová (3.3.1972, Košice), od svojich osemnástich žije v Bratislave, kde vyštudovala obchodnú fakultu na Ekonomickej univerzite. Pracovala ako letuška, redaktorka, moderátorka, scenáristka, predavačka zeleniny, obchodná zástupkyňa. Aj keď si jej manžel myslí, že s takým dlhým zoznamom povolaní pôsobí podozrivo, nedávno k nemu pridala aj prácu viceprimátorky Bratislavy. Napísala šesť kníh pre dospelých: Chcem len tvoje dobro, Za to mi zaplatíš!, Pozri sa na seba, Nepýtaj sa, kde som, Ženy nášho rodu, Ide o život a knihy pre deti: Klára a mátohy, Klára a iglu, Klára a Tity. Jej knihy vychádzajú v maďarčine a češtine.

Každý uteká iným spôsobom. Postavy v tejto knihe unikajú k zvieratám a k umeniu, hľadajú rozlet v neustálom ohrození. Modrosleposť je román o vlastných väzeniach a bludnom hľadaní cesty von. O zvieratách v nás, mučených, slobodných aj divokých. O zvieratách, do ktorých vkladáme svoje predstavy o sebe.

Dvadsať rokov v živote mladej rodiny tesne po páde režimu: nástrahy, lásky, závislosť, iné vzťahy. Ela sa musí vysporiadať s ich následkami a dopadmi na svoj život. Ela Marsová sa narodila v Bratislave ako najstaršia z troch sestier, s ktorými prežila krásne detstvo v harmonickom manželstve svojich rodičov. Vyštudovala SOU Spoločného stravovania, pracuje v oblasti krásy a zdravia. Prežila búrlivý vsťah a momentálne sa snaží žiť kľudný a spokojný život. www.destiny.sk

Knižný debut úspešného mladého prozaika, laureáta mnohých literárnych súťaží, zahŕňa sedem próz: Priedomie, Pod orechom tma, Dedina na obed, Tŕňovou cestou, 54 minút, Štyri fotografie Marianny K. a Posledná poviedka. Charakteristickou črtou sú takmer rozprávkové postavy, ale i prelínanie skutočných udalostí z autorovho života s fikciou, snová až halucinačná atmosféra, blízka dielam magického realizmu, príznačné je i nezvyčajné členenie textu. Texty M. Thomku majú potenciál klásť vážne otázky súčasnému spôsobu života mladých ľudí, ale nemenej poskytovať ozajstnú radosť z hry so slovom, s príbehom, realitou, snom a s témou a kultivovane zabávať. (A. Halvoník)

Dve novely o expatoch – ľuďoch, ktorí síce žijú mimo svoju domovinu, no majú šancu plánovať, ako bude vyzerať zajtrajší svet. Vera a Henryk prišli do postsocialistickej Bratislavy vysvetliť, ako funguje údajne najlepší z možných svetov. Bill, Zoli a bejby už žijú v takto zariadenom svete – rozprestierajúcom sa od New Yorku cez Budapešť až k Taškentu – ale napriek tomu sa aj oni zaoberajú plánovaním ideálneho mesta, lepšieho miesta pre život.

Príbeh lásky, ktorá k sebe nečakane zvedie dvoch ľudí. Lásky, ktorá neplánovane spojí mladé dievča a staršieho muža. Príbeh plný nehy a vášne, rozdielnych túžob, rozličných životných období, žiarlivosti, strachu zo straty, plný nevery a bolesti, ale hlavne lásky. Taký je príbeh Anny a Luka.

Proč Evženii všichni opouštějí? Vyrůstala bez rodičů a teď od ní odešel manžel i její mladší sestra. Únik před samotou Evženie hledá v cizích rodinách, kde hlídá děti a zjišťuje, že nejen ona před druhými skrývá tajemství. Ve vzpomínkách se vrací hluboko do minulosti. Leží příčina osamění v dobách, kdy ji zajímali víc kamarádi než rodina? Její život by mohl být o tolik snesitelnější… stačilo by jen trochu lásky.

Pútavá kniha o histórii detektívky a spisovateľoch, ktorí sa venovali tomuto žánru začína citátom Rayomonda Chandela: "Ukážte mi človeka, muža alebo ženu, ktorý neznáša detektívky, a ja vám ukážem hlupáka. Možno učeného, ale napriek tomu hlupáka..." "Každý detektív - najmä ak ho nezväzujú striktné predpisy a paragrafy - je tak trochu stvoriteľ. Buduje si hypotézami malé svety, zaľudňuje ich zúčastnenými, podozrivými aj svedkami a usiluje sa čo najdôveryhodnejšie zrekonštruovať, čo sa v okamihu zločinu odohralo... Zo známich faktov a indícií si vyberá podľa vlastného spôsobu myslenia i predstáv, kombinuje ich a dosadí si neraz odlišného favorita do úlohy páchateľa. S trochou zveličenia by sa nad týmito orgiami subjektivizmu dalo v štýle tradičnej hádanky spýtať, čo bolo skôr: zločin či detektív?" (ukážka z knihy) "Detektív Földvári o detektívkach Do hotela príde neskoro večer hosť a zháňa ubytovanie. - Ľutujem, ale máme všetko úplne obsadené, - hovorí recepčný. - Stačí mi úplne čokoľvek, len na prespanie... - No dobre, mohol by som vám dať pohovku v jednej z kúpeľní na piatom, ale je to tam dosť nepríjemné... - Nevadí, to bude v poriadku. Ráno sa recepčný pýta: - Ako ste sa vyspali? - Ďakujem, veľmi dobre. - A nevadila vám tá mŕtva Francúzka vo vani? - To bola mŕtva Francúzka? Ja som myslel, že živá Angličanka. Predpokladám, že tieto informácie by Kornelovi Földvárimu stačili, aby do dvadsiatich sekúnd odhalil nielen vraha úbohej Francúzky, ale i to, kto a prečo ju strčil do vane. Pretože ten, ktorý píše dobré detektívky, by mal sám byť dobrým detektívom. Ale ten, ktorý píše o tých, ktorí píšu detektívky a ešte aj o tom, ako ich píšu, ten už musí byť detektívom par excellence. Wilkie Collins (ktorého Földvári tiež spomína), spolupracovník Charlesa Dickensa, svojho veľkého kamaráta vraj obdivoval. Nuž možno áno: Dickens, "Nenapodobiteľný", v 60. rokoch 19. storočia považovaný za najvýznamnejšieho žijúceho spisovateľa sveta, bol naozaj literárnou hviezdou. Ale Collinsove honoráre boli nakoniec vyššie. Alebo povedzme Sherlock Holmes: Na Baker Street sa dodnes hromadia listy adresované pátračovi. Jednoducho povedané, ľudia majú dobré detektívky radi. Brilantnosť čistého myslenia, dedukcia a indukcia, intelektuálna hra a maximum sústredenia poskytujúce maximum potešenia z možných svetov, v ktorých sa odohral zločin. Krása neochvejnej logickej štruktúry, nádherná konštrukcia, čo sa skladá z mnohých prvkov, ktoré majú podporovať harmóniu celku. Pocit, keď sa vám podarí na základe prečítaných informácií už pred koncom vytušiť, kto je vrah... Kornel Földvári začína knihu O detektívke kapitolou s názvom Vražda ako žáner. Teoreticky orientovaný čitateľ teda automaticky očakáva teoretický úvod k téme. Ale čo to? Zistí, že autor pribral pri čítaní Maigreta. Zmrazí ho pri portréte Porfirija Petroviča možno ešte viac, ako keď kedysi Zločin a trest čítal. Znepokojí ho, prečo začal komisár Martin Beck v posledných knihách preslávenej švédskej dvojice Sjowallová-Wahloo celkom vážne uvažovať, či páchateľa vôbec zatkne. Takže sa ocitáme v zdanlivo subjektívnom "čitateľskom denníku" (s. 189). Lenže Földvári je priveľmi múdry na to, aby predvádzal iba nejaké pocity. A zároveň akoby sa za "čistú" teóriu hanbil. Teoreticky platné a overené úvahy preto podáva veľmi osobne a vzniká žáner na Slovensku neveľmi využívaný (pretože jeden z najťažších): umelecká esej. (Martin Ciel v recenzii na knihu v denníku Pravda)

Úspešnému finančníkovi Adamovi sa zrúti svet, keď vinou arogantného podnikateľa príde pri autonehode o milovanú ženu a dieťa. Spravodlivého trestu pre vinníka sa však nedočká, pretože súd mu uloží len podmienečný trest. Zdrvený Adam sa rozhodne vziať spravodlivosť do vlastných rúk. Len to jediné ho môže udržať pri živote. Na dobre premyslenú, chladnokrvnú pomstu použije svoje dve najsilnejšie zbrane – finančnú moc a mimoriadnu charizmu. Oslepený vlastnou bolesťou nevidí, že napriek jeho krutosti mu osud ponúka druhú šancu na šťastie. Keď príde vytriezvenie, životy sú zničené a už niet cesty späť. Adamova pomsta si vyžiada aj nečakané obete. Zostáva mu iba jediná možnosť, no tá je v rozpore s jeho povahou a presvedčením…

Autor je slovenský básnik, prozaik, esejista, výtvarník, ale najmä kazateľ Cirkvi bratskej. Jeho nová próza je inšpirovaná pobytom a meditáciami na Mariánskej hore nad Levočou. Kniha je snovou výpravou do sveta dospievajúceho dievčaťa. Ocitne sa na svete bez toho, aby ju tu niekto chcel. Dom rodičov je začarovaný, otec chodí v maske príšery, mama v ňom tú príšeru živí svojim strachom. Uprostred drámy odcudzených rodičov sa dievča cíti navyše a utiahne sa do seba. Zahalí sa do hmly... Hmlové dievča však stretne toho, kto je neviditeľný a s ním vstupuje do svojho vnútorného sveta. Prechádza archetypálnymi obrazmi, akoby putovala Jungovským nevedomím. Postupne začína rozumieť sama sebe, strach sa stráca… Autor venoval významnú pozornosť nielen textu, ale si ho aj ilustroval krásnymi farebnými ilustráciami. O dizajn a zalomenie publikácie sa postaral autorov syn Damian.

Zjedol som Lautreca je fiktívna autobiografia mladého muža narodeného v roku 1994. Rozprávač príbehu Bubi opisuje svoje dospievanie, ktorému dominuje zvláštny vzťah s matkou. Bubiho život je emotívna mapa kultúrnych vplyvov, do ktorej sa však postupne zapisuje zločin: on a mama Lasička riskujú životy najbezbrannejších. To, čo robia, je pravdepodobne na hranici etiky a morálky – ale možno nie. Vanda Rozenbergová, niekoľkonásobná finalistka ocenenia Anasoft litera, prichádza s novinkou, ktorej text je doplnený kresbami autorky.