Lipcsei je bezprostredný, spontánny, prirodzený, ba žiada sa povedať nenútene jednoduchý. Jeho poézia neexperimentuje s jazykom, ani v rámci ozvláštnenia nehľadá neobvyklé modality básnickej dikcie. Lipcsei je poeta natus, jeho text nie je odvodený, ani sa neusiluje o dialóg s inými koncepciami či myšlienkovými systémami. Autor má zmysel pre básnickú skratku, prekvapivú, svojskú iróniu, paradox, no jeho text v náznakoch a perifériách otvára povestné zamknuté komnaty, kde osamelý subjekt "horí" vo svojej bezbrannosti a vnára sa do existenčnej temnoty. Tá však nie je všeobecná a skúsenostne ľudsky univerzálna, naopak, je osobná, osobnostná, len a len lipcseiovská. Niektoré z autorových básní sú bolestivým obnažením subjektu, ktorý v tomto svete nemá miesto, lebo jeho miestom je svet. V tomto príbehu sa volá o pomoc, ale toto volanie je neverbalizovateľné, netextové. Lipcseiova poézia je dramatickým výkrikom dieťaťa v mužovi, a predstavuje (napriek istej svojej hravosti) ťaživé, ale strhujúce čítanie. 54. zväzok edície Mušľa, ilustrácie Jakub Milčák

Kniha je vlastne deviatym autorovým titulom od roku 1996, ktoré vychádzali ako vážnejšie úvahy, eseje a portréty výtvarníkov mapujúce slovenskú výtvarnú scénu naprieč desaťročiami. A je už štvrtou knihou, na ktorej autor úzko spolupracoval z grafickým dizajnérom Milanom Mikulom v senickom vydavateľstve RECO. Kniha je teoreticky reflexívnym pojednaním o podobách klasického obrazu a výberovým prierezom domácej scény. Veľmi sugestívnou formou sa vyjadruje k dielu spolu 59 významných osobností slovenskej maľby. Je to mimoriadny záber prameniaci v dôkladnej orientácii autora vo vývine slovenskej i európskej maľby. Prológ k autorským medailónom tvorí esej o princípoch maliarstva a o postavení média klasickej maľby v dobovom kontexte. Mapuje slovenskú výtvarnú scénu z konca 20. storočia. Čítajte viac: http://zahorie.sme.sk/c/6750793/v-senici-uviedli-knihu-profesora-holosku.html#ixzz3OnR9DY4t

NADIR je druhý diel pripravovanej poslednej textovej trilógie: textové toky zavedú čitateľa do odľahlých končín & tajomných zákutí textových teritórií: bude svedkom podivných rituálov & obradov no stretne sa aj s explicitnými absurdnosťami & monštruóznosťami bežnej každodennosti: isté je jedno veľmi pravdepodobne na tomto rozľahlom území (kde vždy budú existovať nezmapované biele miesta) zablúdi: len vedomie existencie vlastného NADIRu môže pomôcť pri hľadaní cesty i pri samotnom strácaní sa: tvoj NADIR je tvoj tieň / bod uchopiteľný výlučne tvojím vlastným (ne)vedomím / miesto pod znamenajúce nádej na objavenie skutočného tajomstva: nie však automaticky predpoklad jeho odhalenia

„Ktosi mi dovolil bratať sa s duchovnom, aby som svetlo zrela, kde nič nezrú mnohí, aby som piesňou znela, skladala z veršov slohy...“ vyznáva sa z náklonnosti k poézii a tvorbe sama autorka Anna Vodičková. Jej debutová básnická zbierka TREZOR SRDCA je výberom celoživotného diela a plná emotívnych, nádhernými metaforami ladených obrazov, v ktorých približuje radostné, boľavé i krásne vnímanie života okolo nej i v nej samej. Pretože vždy žila život v obrazoch mysle ako človek, ktorý nie je sýty len z chleba, ale stoluje spoločne s duchom Boha a počíta s ním svoje dni – temné i slnečné. Autorka prenecháva knihu svojich básní čitateľovi s vierou, že ju prečíta rozumom i srdcom.

Po výbere z poézie Krehké z kameňa (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2016) sa Miroslav Daniš tentoraz prezentuje básnickou zbierkou Naboso, ktorá zachytáva veci a situácie emóciami. Prebúdzajú sa v priam nevysloviteľnom poznaní a poetickej subjektivite. Aj táto zbierka dokumentuje, že poézia má silu spájať ľudí s rôznymi životnými osudmi. Práve prostredníctvom umeleckého slova zistíme, že so svojimi problémami či radosťou nie sme sami, ale aj s druhými... Zbierku ilustroval akad. maliar Miroslav Cipár.

Žena v poézii Evy Luky je iracionálna, raz vyčkávajúca, pasívna, a inokedy spod kontroly sa vymaňujúca bytosť. Opúšťa odcudzený, nespoľahlivý, civilizovaný svet, v ktorom sa ľudské stalo neľudským. Preniká do magického a podmanivého univerza snov, vízií a preludov. V neraz bizarnom príbehu osobnej mytológie sa ako záchrana črtá návrat alebo zostup do zrozumiteľnejšieho sveta zvierat a rastlín. Cez zvieracie, animálne sa manifestuje bolestivo ľudské. Vzťah k mužskému partnerovi je rovnako animálny, túžba po ňom má svoj vyhrotene napätý telesný rozmer. V paralelnej existencii zbavenej ničivých nánosov kultúry sa pre ženskú hrdinku vynára priestor na zachovanie vnútornej slobody a autenticity. Jazyk Evy Luky postavený na bizarných slovách a neologizmoch je strhujúci vo svojej pitoresknosti, imaginácii a akejsi zvláštnej obohacujúcej deformovanosti. Poetika Evy Luky je svojskou a invenčnou odpoveďou na otázky smerujúce k bezvýchodiskovosti časti najnovšej básnickej tvorby. Básnická zbierka vychádza v edícii Mušľa s pôvodnými ilustráciami autorky textu.

Tvorba Ľuboša Bendzáka (1966), autora básnických zbierok Básne pre Soňu Marmeladovovú (1995), Zápisky z čudného domu (2005), Vodka (2009), Vytrvalosť sivej (2010), Pohreb andulky a iné udalosti dňa (2015) a prózy Samota je moja staršia sestra (2017), je dlhodobo vytváraným experimentom so sebou samým. Zatiaľ čo početné vedecké tímy majú k dispozícii mnohokilometrové urýchľovače častíc, on s pomocou niekoľkých veršov vytvára básne ako spomaľovače vnímania bežných ľudských situácií. Jeho laboratóriom sú byty a pohostinstvá. Pozornosť a úcta, s akou v nich pristupuje aj k zdanlivo nedôležitým veciam, demonštruje, aká veľkorysá vie byť poézia, keď je sama sebou.

Aj v štvrtej básnickej zbierke Gény Tálie, 2018 (po Sex času s nulou, 2013; Emócie v celofáne, 2014; Adamovo rúcho, 2015) Jozef Ivan pokračuje v nastavovaní kriticko-satirického zrkadla svetu človeka. Z jemnej poetickej pavučiny reflexií splieta originálne obrazy a metafory každodenného divadelného správania sa hlavného protagonistu, ktorý si hrdo hovorí koruna tvorstva. Z básnikových aforizmov, epigramov a básni nevtieravo vyžaruje filozoficky viacrozmerná hĺbka poznania života a štipľavo-úsmevné nadhľadové bavenie sa na jeho peripetiách, ktoré úspešne prenáša na čitateľa. Jeho poetika je moderná, originálna, provokujúca, obsahuje posolstvá hodné zamyslenia sa nad životom vlastným i bytím ako takým. Prevažná väčšina autorových knižných útvarov dýcha poéziou intelektuálneho filozofa. Známy jazykovedec František Ruščák recenziu zbierky zakončil slovami: Rozhodne patrí do rúk čitateľovi bez generačného rozdielu.

Autorka ponúka hodnovernú poéziu, jej básne poskytujú možnosť orientovať sa aj v zložitejších súvislostiach. Vo svojom debute tvorí obrazy, ktoré zachycujú niekedy až fantastický priestor mimo slov, to nepomenovateľné, čo sa zvyčajne odohráva v mlčaní. Pomyselnému ja nezáleží na mene, netrápi ho vlastná identita. Nečudo, tá sa rozvíja zakaždým nanovo. Nechýba mu odvaha vykresľovať veci zahalené tajomstvom, snaha dozvedieť sa o sebe viac. Do rozhovoru s alter ego neraz vkĺzne i výčitka, no napriek márnosti, nemožnosti spoznať svoj údel či nedosiahnuteľnosti ideálu sa zdá, že svet je ešte schopný obzrieť sa v zrkadle a objaviť svoje čaro.

Táto knižná publikácia má poeticko-reflexívny charakter. Text knihy je rozdelený na rad kratších navzájom voľne súvisiacich kapitoliek, v ktorých sa kontrapunkticky striedajú esejistické úvahy z oblasti filozofie, estetiky, literatúry a náboženstva s čisto beletristickými útvarmi, ktoré majú charakter krátkej poviedky alebo básne v próze. Celý kontemplatívny cyklus predstavuje moderného človeka ako rozštiepenú a rozporuplnú bytosť, zároveň však poukazuje na jeho duchovný a tvorivý potenciál, vďaka ktorému môže jednotlivec tieto svoje ohraničenia prekonávať. Autor sa okrem iného pokúša hľadať najhlbšie motívy ľudského konania a aj analyticky spochybňovať viaceré z tzv. tradičných, resp. etablovaných právd a naznačovať možnosti ciest tvorivého a samostatne mysliaceho človeka k dosiahnutiu vnútornej slobody. V reflexívnych častiach dominujú témy kozmického rozmeru človeka a existenciálnej revolty, v beletristických sekvenciách je zasa častý motív spoločenského outsidera a pútnika, pričom pútnictvo sa tu dá chápať aj ako metafora duchovného hľadania. Kniha myšlienkovo nadväzuje na viaceré prúdy staršieho aj novšieho európskeho, sčasti aj ázijského myslenia (starogrécka filozofia, židovsko-kresťanská duchovná tradícia, hinduizmus, budhizmus, filozofia Schopenhauera, Nietzscheho, existencializmus, psychoanalýza a i.).

V básnickej novele Michala Talla: Delta sa celý svet stáva metaforou turbulentných ľúbostných vzťahov: počnúc evolúciou živočíšnych druhov až po zánik živých jazykov. Po kontrolovaných, chladne komentovaných emóciách z prvej knihy teda Michal Tallo prichádza s rezignáciou na odstup. Jeho jazyk už nie je tlmivým roztokom, ale materiálom, z ktorého svety povstávajú a následne sa pod jeho váhou rúcajú.

Augustín (Gusto) Dobrovodský (1947 – 1999), neprehliadnuteľná postava bratislavskej neoficiálnej kultúrnej scény, vyštudoval sociológiu, no odmietol sa podriadiť profesijným kompromisom. Živil sa ako kurič, letá trávil na kysuckých Brízgalkách, podieľal sa na príprave a nakrúcaní niekoľkých filmov Dušana Hanáka, organizoval happeningy i ochranárske aktivity. Kniha básní Kurič v letnom kine je sumárom jeho dvoch zbierok Smútok je smiešok a Spoločnosť prvotnopospolnospoločenských tancov, ktoré na prelome 90. a nultých rokov edične pripravil básnik a filmový recenzent Andrej Stankovič. Ten sa o Dobrovodského lyrike, poznamenanej okrem iného aj surrealizmom a morgensternovskou poetikou absurdity vyjadril, že sa nad ňou „rysujú horizonty ďaleko presahujúce chotáre bežného literárneho štandardu“. Súčasťou knihy, ktorá vychádza pri príležitosti jeho nedožitej sedemdesiatky, sú aj texty Alexandra Balogha, Dušana Dušeka, Dušana Hanáka, Martina Kleina, Vladimíra Mertu, Jana Antonína Pitínského, Andreja Stankoviča a Laca Terena, ukážky zo samizdatového spevníka Opravári z roku 1975, ako aj dobové fotografie.

V knižke Verš na notovej osnove predkladá poetka Blanka Poliaková milovníkom poézie verše, ktoré vznikli z očarenia piesňami, poéziou a osobnosťou Leonarda Cohena, kanadského básnika, pesničkára a maliara. "Mnohí si piesne Leonarda Cohena pohmkávajú. Patrím k nim. Pokúsila som sa cez slovo nazrieť do duše tejto mimoriadne zaujímavej osobností,“ povedala autorka.

Do názvu svojej tretej knižky poézie vložil autor kód vyjadrujúci inšpiračný zdroj, no najmä myšlienkový odkaz. Viac ako pravda je láska, láska s veľkým L. Prítomnosť biblickej dimenzie dáva do popredia skutočnosť, že poznanie dostávame aj prostredníctvom vnútorného nazerania, viery, modlitby, mystiky a poézie. Tematická škála básní je široká a poukazuje na hlboký záujem o človeka a zmysel jeho bytia, pričom významnú rolu predstavujú duchovné motívy, no nechýba ani reflexia úzko osobného sveta. „Poézia tejto zbierky je významovo i tvarovo bohatá, má v sebe čosi z rúfusovskej zemitosti a usporiadanosti, badať v nej aj villonovskú baladickosť a rozšafnosť, aspekt rebelantstva a vzbury. To všetko na pozadí osobitosti“, konštatuje autor doslovu J. Maršálek. Ťažiskovým miestom zbierky je sonetový veniec približujúci zastavenia Ježišovej krížovej cesty. Peter Chorvát (1959) vydal doposiaľ dve zbierky: Finta v žite (1993), dvojdebut spolu s Jánom Maršálkom a samostatný debut Pamäť do áno (2013).

Zbierka Keď stíchne naša krv je vítaným autorským počinom špičkového slovenského poeta. Posolstvo, zodpovednosť v tvorbe, výnimočný talent, hlboký intelektuálny a umelecký vklad, to všetko sú hodnoty, pre ktoré Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov s vďakou k autorovi prijalo do edičného plánu tento titul. Prepracovaná poetika, bohatý jazyk, vycizelovaná výpoveď bez jediného zbytočného slova, prienik do duše, silný zásah slovom, vnútorná úprimnosť, zodpovedný systém hodnôt aj výzva k zodpovednosti a prebúdzanie národnej pamäti – to všetko sú atribúty Rezníkovej poézie a dalo by sa ich nájsť ešte omnoho viac. Zbierka je členená do piatich tematicky odlišných blokov Záverečná vo sviatok, Znedeľnievanie, Prorokom býva doma ťažko, Pridajte sa v melódii piesne, Z básní Jána Literáta, z ktorých každý má svoje poetické čaro. Úvod smutný – smútočný tvorí precítená spomienka za zosnulými, no v ďalších blokoch nastupujú témy života – plodného i ľúbostného – prostredia domova, národných osobností, udalostí histórie až po zaujímavú vnútornú básnickú výpoveď i o poslaní básnika a naplnení tohto poslania, výborne vyjadrenú štvorverším: „Život mi horí pod nohami a moju dušu dusí dym. No ak som vinný, tak len preto, že ďalej jak vy dovidím.“ A čítať výpovede tých, čo vidia ďalej, je prínosom pre všetkých, preto ich vydanie je jednoznačným obohatením slovenského knižného trhu. Zbierku dopĺňajú pôsobivé perokresby Martina Kellenbergera.

Genézu niektorých textov si už nepamätá nikto, pri iných sa vybaví nejasný záblesk a pri niektorých je ťažké nájsť zhodu, lebo ako hovorí Bene: začíname viesť s Lyrikom tisíc debáto jednotlivých skladbách, počúvame ich nanovo, niektoré sme nepočuli už pár rokov, na iné sme zas celkom zabudli a pri ďalších sa nevieme zhodnúť, že ako to vlastne naozaj bolo, a spomeniem si na svojho veľkého obľúbenca, kráľa kráľov, Gabriela García Márqueza, ktorý Román svojho života začal vetou „Život nie je to, čo človek prežil, ale to, na čo si pamätá a ako na to spomína, aby o tom mohol rozprávať“ a zrazu viem, že v tých príbehoch bude tisíc malých poloprávd, ale vedz, milý čitateľ, že naším záujmomnie je ťa klamať, to len občas sú naše spomienky silnejšie než skutočnosť.“ Nautilus je naším domovom a samota luxus. Modré hory. Zvyšok je história.

Po dvoch predchádzajúcich básnických zbierkach (Len sny a 8 minút k Slnku) prichádza René Kaminský s ďalšou zbierkou, ktorá obsahuje 65 krátkych básničiek. V nich autor vyjadruje svoj bytostný a nefalšovaný vzťah k prírode, vnútorné prežívania, pocity, radosť i sklamania z toho, čo sa na prvý pohľad možno zdá až banálne a všedné. Ide však o emocionálny i bolestný ponor Kaminského do jeho srdcom blízkej srdečnej krajiny, ktorá aj nás obklopuje, ktorou denno-denne prechádzame a ktorú si v dnešnom pretechnizovanom svete nevdojak ani neuvedomujeme. Niet teda pochýb, že aj tieto Kaminského verše chytia za srdce vnímavých čitateľov a rozdúchajú v nich tie najcitlivejšie struny romantiky.

V zbierke básní Leto v kolíske jabloní od Blanky Poliakovej nájde čitateľ obdiv poetky ku každoročne ožívajúcej, obnovujúcej sa prírode, lásku k blízkym, radosť zo života, mier duše, vzácnu vyrovnanosť s ľudským údelom. „Jej básne sú trvalky nepodliehajúce móde, s takými znakmi rýdzej lyriky ako úprimnosť, citovosť, vrúcnosť. Poetka však vo všetkom zachováva mieru, nebúcha do činelov, nekvíli falošnou sentimentalitou. Prihovára sa tlmeným hlasom a aj v boľavých chvíľach v pozitívnom duchu," vyjadruje sa o Poliakovej poézii i o jej najnovšej zbierke spisovateľka a znalkyňa jej tvorby Jana Šimulčiková.

Láska i nenávisť, vášeň i chlad, zamilovanie i bolesť, vyznania i mlčania, kríza i rozkvet, vernosť i nevera, stretnutie i rozchod, hľadanie seba cez partnera... Siedma poetická zbierka od Hiraxa, kde sa ilustrácií opäť zhostila Sofia.

Ďalšia básnická zbierka Stanislavy Repar je pokračovaním autorkinho básnického výskumu mnohotvárnej identity ženy – ten sa síce naplno prejavil až v zbierkach Nahá v tŕní (2006) a Tichožitia (2011), no jeho stopy sme mohli zaznamenať už v 90. rokoch – v básnickom debute Zo spoločnej zimy (1994) a zbierke Na hranici jazyka (1997, 2000). Trojité Echoechoecho v názve predznamenáva rozčlenenie zbierky do troch oddielov, ktoré sú poetologicky odlišné, zachovávajú však vzácnu vnútornú súdržnosť samotnej lyrickej protagonistky a autorského rukopisu. Autorkou ilustrácií je Dana Sochorová.

Básnická kniha o zlomenom srdci a možnosti druhej šance ako ich ponúka posledný román Jane Austenovej Persuasion (1818) je emocionálnou a intelektuálnou cestou, akousi stredoeurópskou ženskou Grand Tour alebo sentimentálnou cestou s literárnou hrdinkou knihy aj jej autorkou. Osobná skúsenosť sa vynára v kontraste so súčasnou imagináciou aj celou austenomániou. Dominantnú poetickú formu 18.storočia, epigram, ktorú Austenová využila vo svojom prozaickom písaní, autorka vracia späť do súčasnej poézie na reflektovanie klasických tém - sesterskej lásky, prílišnej citovosti a schopnosti zachovať si úsudok.

Anna Ondrejková (1954) pochádza z Liptovského Mikuláša. Pracuje ako knihovníčka, žije v neďalekom Bobrovci. Vydala básnické zbierky Kým trvá pieseň (1975), Snežná nevesta (1978), Plánka (1984), Sneh alebo Smutná jabloň plná nedozretých pávov (1993), Nespavosť (1994), Skoromed skorokrv (1998), Havrania, snová (2007), Izolda: sny, listy Tristanovi (2010). Venuje sa divadlu ako herečka, dramaturgička aj autorka textov, účinkuje ako performerka. Je autorkou ilustrácií, koláží a grafiky.

V súhre umeleckého skla a poézie sa stretávajú dva odlišné svety s realistickým vnímaním života, vzťahov, neistôt a zlyhaní, ale i ľahkých krehkých vnuknutí a momentov, ktoré sa dejú akoby mimochodom, prekvapujú svojou inšpiráciou, pointou, stávajú sa povzbudením, vyjadrením nekonečnej voľby a možného rozletu, ak sa človek zase odváži chcieť... Ukážka z textu v spirituálnej prítomnosti jeho mimoriadneho talentu pre život čaká na ortieľ. dokonalá obeta. s pokorou. prežíva ten dostatok útrap, o ktorých hovoril, že človek musí prežiť, aby vedel byť ľudský. cez niekoľko svojich astrologických putovaní spoznáva v sebe neporaziteľnú vášeň pre život. bude to mať komu odovzdať? s kým to nakoniec prežije? prežije vôbec?

Desiaty zväzok edície DIELO MILANA RÚFUSA obsahuje úvahy, eseje, príhovory, nekrológy, recenzie a články M. Rúfusa z rokov 1953 – 1979, publikované v knihách Človek, čas a tvorba (1968), Štyri epištoly k ľuďom (1969), O literatúre (1974) a v príležitostných tlačiach. Autor básnických kníh Až dozrieme, Zvony, Stôl chudobných a kníh pre deti Kniha rozprávok, Sobotné večery sa tu v polemických i filozoficky ladených textoch prejavil tiež ako významný esejista, ktorý vnášal do celospoločenského diskurzu závažné témy mravnosti, humanizmu a kresťanského postoja k rozporuplnému vývinu slovenskej spoločnosti, najmä v oblasti kultúry a tvorby ľudských hodnôt.

Doterajšia tvorba J. Š. Kuzmovej (1947 – 2020), podobne ako nová zbierka V mesačnom oratóriu alebo Čas čakania, je poznamenaná fascináciou myšlienkami a celou osobnosťou F. M. Dostojevského, ktorému sa autorka dlhodobo venovala aj vo svojich literárno-teoretických prácach, pričom sa zameriavala hlavne na metafyzické a etické motívy v tvorbe ruského klasika. J. Š. Kuzmová si priamo v básňach priznáva túto inšpiráciu, jej texty charakterizuje úsilie o prienik do hlbinných štruktúr človeka, o čo najprecíznejšie stvárnenie zložitej ľudskej psychiky, a to s dôrazom na vypäté situácie. Častými témami je osamelosť, absencia blízkych a hľadanie ľudskej blízkosti, dezilúzia zo sveta, zo smerovania jeho ďalšieho vývoja a z jeho hodnotového vyprázdnenia, bolesť, hľadanie identity, rozpor medzi realitou a snom, hľadanie slov pri písaní básne... V zbierke V mesačnom oratóriu alebo Čas čakania rezonujú viaceré biblické motívy, prítomná je túžba po dialógu s inými ľuďmi, s Bohom, po zblížení s prírodou ako zdrojom sily a krásy... Ako prezrádza podnadpis zbierky, jedným z jej motívov je aj motív čakania ako dôležitého existenciálneho stavu, autorka sa pokúša zachytávať ho v rôznych podobách a súvislostiach. Autorka sa na margo predchádzajúcej tvorby vyjadrila, že jej ide o vyjadrenie syntézy krásy. Nová zbierka J. Š. Kuzmovej má svojimi „večnými“, a zároveň aktuálnymi témami, nemenej aj zrozumiteľným, prístupným spôsobom spracovania, šancu osloviť širšiu čitateľskú verejnosť.

Básnické médium v Hermovskej chôdzi Štrpku reflektuje aj pohlcuje nejednoznačnú, komplikovanú podobu sveta, ktorú zachytáva viacrozmerná významová sieť pripomínajúca hologram s naznačenou dynamickou hĺbkou, sémanticky ekvipolentnými perspektívami, ale paradoxne aj istou premenlivou difúziou významu a prebleskujúceho zmyslu. V texte koexistujú motívy a podtextové úvahy o zdanlivej inherentnosti vecí a javov na istej spoločnej platforme, ktorou môže byť len prenikajúce sa vedomie subjektu a jeho čitateľa.

Najčastejším motívom písania poézie je istá úľava v duši. Autorka sa aj takýmto spôsobom dokázala vo svojej zbierke vysporiadať, vypísať z obáv, radosti,úvah o sebe a svete v ktorom žije. Písaním sa mnohokrát problémy nevyriešia, ale je dôležité, že sa pomenujú, prípadne sublimujú. Aj táto zbierka je akýmsi zosumarizovaním života a jeho každodenných príbehov.

Nie je v lyrike zvykom nechať si ujsť príležitosť na sebavyjadrenie. Nechať na cudzích slovách, nech sa prejavia. Pre tvorbu Nóry Ružičkovej je dlhodobo typický práve záujem o to, čo básnické sa dokáže udiať s textom, ktorý bol vyňatý z pôvodného neumeleckého prostredia a podrobený adaptácii. Ani v Súčasnostiach z konceptuálneho prístupu autorka nezľavuje. Do zbierky naaranžovala zväčša publicistické texty rôzneho datovania, ktorých témou je čas a najmä prítomnosť. Texty, ktoré Ružičková nenáhodne zviedla dokopy, hovoria zväčša z autoritatívnych pozícií. Čokoľvek sa však snažia dosiahnuť v prostredí, ktoré predstavuje táto kniha, každý ich grif nadobúda tieň, odraz či posun, s ktorým sa pôvodne nerátalo. Komické gesto. Tik v štylistickom kútiku. Nestrojený básnický pohyb.

Knižka Dať srdce na tanier predstavuje jedinečnú harmóniu intímnej ľúbostnej poézie a fotografií Vysokých Tatier. Autorka uvažuje o tom, že možno intenzívne prežívať jednostrannú lásku cez poéziu, ktorá nikomu neublíži, a naopak, môže obohatiť iné zaľúbené duše. Veľa ľudí žije veľmi rýchlo, osamelo, má strach zo straty zamestnania. Ten strach je hnacím motorom, a preto sa veľa ľudí nevie zastaviť, uvedomiť si a precítiť obyčajný dotyk ruky blízkej osoby, nežné pohladenie. Podľa autorky knižka je výzvou pre ľudí, aby sa vedeli radovať z prítomnosti blízkej osoby, lebo lásky nikdy nie je dosť.