Vo svojom oficiálnom debute Mŕtva kaviareň sa Martin Melicherčík predstavuje ako vyzretý autor s nápaditou a ľahko rozpoznateľnou poetikou. Básne zahŕňajú mnohé aktuálne aj staršie popkultúrne vplyvy, prirodzene prepájajú jazyk dnešného mestského života s poetickým videním a cítením. Kniha je špecificky vtipná a nebojí sa súčasné spoločenské dianie a život jednotlivca v urbanizovanom svete komentovať hravou ľahkosťou, z ktorej však pri hlbokom ponore preniká na povrch hĺbavá melanchólia. Mŕtva kaviareň je napokon práve taká, ako napovedá jej názov: retro a živá zároveň, tichá a predsa plná ruchov; miesto živelných stretnutí, ale aj nepovšimnutého osamenia uprostred davu.

Vnikať do ohybných a zároveň akoby kamenných priestorov poézie Petra Šuleja nemusí byť vždy ani jednoduché, ani ľahké; autor s ľahkou eleganciou zapája do svojho fondu poézie presné výrazy z jednotlivých vedných odborov či citáty v cudzích jazykoch, čo na jednej strane neobyčajne umocňuje povedané, na druhej strane sa čitateľ "pozdvihne" nielen esteticky, ale aj intelektuálne. Viera Prokešová

Výber z Novomeského básní a úvah sa zaraďuje ku knihám-dokumentom. Prináša úplné vydanie autorových medzivojnových zbierok, výber z neskoršej básnickej tvorby, kľúčové publicistické články a názory a množstvo dokumentačných materiálov, z ktorých viac eré sa v knižnom vydaní objavujú po prvý raz. Kniha Básne a úvahy ponúka nielen objektívny pohľad na kultúrneho publicistu Laca Novomeského, zachováva si aj charakter básnickej antológie určenej na estetický zážitok.

Ján Gavura, nositeľ Ceny Ivana Kraska za najlepší debut v slovenčine (Pálenie včiel, 2001), sa po piatich rokoch vracia na literárnu scénu štvrtou básnickou zbierkou Kráľ hlad (2017). Autor v nej pohľadom na situáciu muža a mužský princíp vo svete nadväzuje na predošlé knihy Každým ránom si (2006) a predovšetkým Besa (2012, prémia Ceny Literárneho fondu), zároveň však stupňuje zobrazenie protichodného stavu človeka, v ktorom je podľa Gavuru čosi zo vznešenosti anjelov, ale aj prízemnosti poľnej zveri. Zákon hladu, ktorý sa ako leitmotív vinie zbierkou, vyžaduje od človeka voľbu, neraz neľútostnú až absurdnú. Prírodný a ľudský svet sa v knihe prelínajú ako súhrn básnických sond a podobenstiev o krutosti a kráse a ústia do otázky, či je vykúpenie stále možné. Doslov pod názvom Mužská mytológia Jána Gavuru napísal James Sutherland-Smith. Knihu sprevádzajú básnikove fotografie.

Ladislav Herzog (nar. 12. 12. 1939) sa do povedomia čitateľskej verejnosti zapísal ako autor úspešného románu Spomienky lodníka (2000), jeho rozšíreného vydania Spomienky dunajského lodníka (2002) a poviedkovej knihy Plavba za horizont (2006). Svoje prebohaté skúsenosti a zážitky však skvelo pretlmočil aj do poetickej podoby. Svedčí o tom nielen básnický debut Svet posadnutých (2006), ale aj ďalšie básnické zbierky Stratená biblia (2007) a Pomýlená navigácia (2009) – plné autorových meditácií, lyrických spovedí i rozjímaní nad tým, čo nevdojak „pozabudol“ vyriecť v próze. Pre autora s nezlomnou lodníckou náturou je charakteristické i to, že aj v dôchodcovskom veku je mu činorodosť a tvorivosť vlastná a napísané slovo ostáva svedkom prežitého aj po rokoch.

Autor svojej zbierke náboženských básni dal názov Svetlo do tmy. Motivovali ho k tomu Ježišove slová. Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života. Jn 8, 12. A práve tu, v týchto Kristových slovách nachádza ten najvzácnejší a najpresnejší terčík nasmerovania zmyslu celého pozemského života. Pritom hovorí, že nič iné, nič krajšie a výstižnejšie ho ani nemohlo v tej chvíli napadnúť. Verí, že aj tu bol obdarený darom Ducha svätého, rovnako tak, ako aj pri písaní týchto básni. Zastáva názor, že práve odmietnutie takejto ponuky, ktorá smeruje k dosiahnutiu cieľa a zmyslu života by mala byť varovaním a práve preto sa snaží svojimi veršami taktne a citlivo ponúkať potrebu zvnútornenia požiadavky istej sebareflexie.

Jozef, veselý i smutný ako každý iný, prežil pády i vzostupy nové, nečakal však, že prekvapí ho osud, že mu do života vkročí choroba tichá, a bojovať s ňou musí. Ako zvládne ten boj? Aká bude jeho cesta? Aké myšlienky sa mu v hlave hmýria? Víťazom len jeden môže byť. Kto však? Choroba tichá, či život, čo pomaly končí sa? Veršovaný príbeh Jozefa Kolibeckého Krok od večnosti je plný emócií a dojemných vyznaní.

KRISTÍNA JANEGOVÁ, (1952), žije a tvorí v kraji pod Veľkou Javorinou, v meste Stará Turá, no srdcom je Myjavčanka. V kopaničiarskom kraji prežila celý svoj aktívny život. Počas mnohých rokov zúčastňovala sa rôznych literárnych súťaží s celoslovenskou pôsobnosťou ako Wolkrova Polianka, Literárna Senica, literárna súťaž Trenčín Jozefa Braneckého, kde získala i rad významných ocenení. Svoje verše uverejňovala v Novom slove mladých, Romboide, v časopise pre mladú literatúru a umenie Dotyky. Jej básne odvysielali viackrát v rádiu Regina. Od mája 2016 je členkou Spolku slovenských spisovateľov. V poradí tretia zbierka básní autorky Kristíny Janegovej je úprimnou výpoveďou o vzťahoch. Pohybuje sa od najintímnejších polôh vzťahu muža a ženy, po vzťah človeka k človeku vôbec, vzťah k prírode, k zvieratám, k záležitostiam medzi nebom a zemou... Tieto témy ju zasahujú, denne sa s nimi stretá, pozoruje, nasáva množstvo podnetov z okolia. Preciťuje ich až do tej miery, že sú pre ňu zdrojom inšpirácie a vo vzácnych, výnimočných chvíľach nastáva explózia pocitov, vzniká báseň. Autorka sa odovzdáva, ide s kožou na trh, očakáva odozvu a dúfa, že jej básne zasiahnu čitateľov na najcitlivejšom mieste – pri srdci, veď ústrednou témou autorky je predovšetkým, pre život taká potrebná láska.

Dnes sa aj tak nikam nedovoláš Boh si ráno zapol odkazovač Nebo býva občas preplnené raz to číslo lásky zabudneme

Básnický debut Martiny Strakovej Pohľadnice z neviditeľných miest prináša čitateľom poéziu impresionizmu. Zbierka je rozdelená do štyroch navzájom prepojených častí: Kabinetky, Herbáriá, Lepidoptera (súčasťou, ktorej sú aj tri grafické básne), spolu so záverečným cyklom desiatich spevov Rímske pínie. Básnický text je obohatený autorskými ilustráciami od Lívie Kožuškovej.

V tejto zbierke sa nachádzajú nielen experimentálne ladené básnické cykly, kde hra s písmenami a číslami vyjadruje istú túžbu a jej naplnenie, ale aj také, čo nevybočujú z rámca tradičnej poetiky. V nich sa autor vracia do 70. rokov minulého storočia a svoje spomienky uzatvára vo voľnejšie nadväzujúcich básňach. Zo zvažovania možno vytušiť, ako sa navzájom prelínajú minulosť a budúcnosť. V jednom aj druhom prípade ukazuje autor svoj zmysel pre koncízny prejav nanajvýš v náznakoch, pritom nestráca svojrázny dôvtip, ktorý čitateľ pozná už z jeho predošlých básnických zbierok.

Najvýznamnejšie básnické dielo slovenskej literatúry s protivojnovou tematikou je stále aktuálne ostrým odsúdením morálneho a spoločenského úpadku a ponížením ľudskosti, ktoré vojnový konflikt prináša. Básnik v 32 sonetoch okrem protestu proti krviprelievaniu kladie otázky, kto je za hrôzy a utrpenie zodpovedný, a vyjadruje aj nádej, že ľudstvo sa poučí a bude žiť v mieri. Hviezdoslavovu básnickú skladbu preložil do angličtiny írsky básnik a prozaik John Minahane (1950), ktorý od roku 1996 žije a pracuje na Slovensku. Zo slovenčiny preložil aj výber poézie Ladislava Novomeského, Milana Rúfusa a ďalších autorov. Hviezdoslavove Krvavé sonety doplnil obsiahlym úvodom a kalendáriom básnikovho života. V knižnom vydaní anglického prekladu sú ilustrácie Dušana Kállaya.

Nina Kollárová sa čitateľovi predstavuje svojím básnickým debutom Premlčané ticho. Ako už napovedá názov, ticho je v zbierke variované na úrovni témy, ale aj na formálnej rovine. Kollárovej básne „nekričia“, naopak, jemným, kultivovaným spôsobom šepkajú. Ich šepot sa však nedá prepočuť, pretože autorka sa vo svojich textoch venuje vážnym témam samoty, ale aj (ne)naplnenej lásky či vzťahov ako takých. Ticho z názvu zbierky sa ukrýva v básňach v spomínanej samote, ale je tiež transformované do podoby snehu, zimy. Debut je rozdelený do troch častí, pričom prvá časť Ticho v ústach je venovaná starším básňam, aby tak bola dodržaná alebo aspoň naznačená tvorivá kontinuita medzi súčasnosťou a minulosťou. Práve v týchto starších textoch sa Kollárová „vracia“ k motívom detstva, k prvým láskam, prvým sklamaniam... Druhá časť Premlčané ticho vedie čitateľa preč zo známeho prostredia – je akýmsi transferom medzi minulosťou a súčasnosťou. Pomerne častý je tu motív cesty, vlaku, odchádzania... V tretej časti – Boli by to pekné pohľadnice sa odchodom akoby otváral lyrický priestor, na jednej strane sú básne situované do rôznych európskych miest, no zároveň tu autorka ponúka aj inovovanú poetiku, hrá sa s textom, s témou a niekedy možno aj s čitateľom. Zbierka vyšla v Edícii mladých slovenských autorov časopisu Dotyky.

Aj na básnika, ba na celú generáciu spisovateľov sa časom zabudne, ak ich nikto nepripomína. Zabudnutou mala zostať aj silná básnická generácia, pre ktorú bola lojalita ku komunistickému režimu povinným vízom pri vstupe do literatúry. A predsa akoby inkriminovaná doba bola živnejšou pôdou pre poéziu ako náš pragmatický dnešok. Dobrej poézii čas neublíži, naopak,dáva jej hlbší zmysel. A práve o tom čitateľa presvedčí Netrpezlivosť srdca, desiata zbierka básnika a literárneho vedca Jána Škamlu (1930 – 1997), ktorá je druhým posmrtným výberom dosiaľ nepublikovaných veršov z jeho bohatej literárnej pozostalosti. Jána Škamlu znovu poznávame v brilantnej básnickej skratke aj širšie komponovaných skladbách (Rodina a samota) priam predurčených na recitovanie. Popri ľúbostnej poézii ( cyklus Liečivý závan ženy) v zbierke nájdeme prorocké dobové vízie (Svojská demokracia) a jedinečné vyznania (Matkine ozveny). Úprimnosť spovedí, zmierených so smrťou, v básnikovej postupnej rozlúčke so životom (Netrpezlivosť srdca) človeka zamrazí, akoby vstupoval do trinástej komnaty.

Zbierka ľúbostno-erotickej poézie. Zuzanu Kuglerovú poznajú čitatelia predovšetkým ako autorku historických románov,ˇzberateľku rozprávok a ľudových povestí. V časoch svojich študentských rokoch však debutovala ako poetka, zbierkou poézie Madona v hmlách, za ktorou v dvojročnom odstupe vyšla druhá zbierka - Opakovaný záber. Po viac ako tridsiatich rokoch sa autorka vracia znovu k poézii výberom ľúbostných, až erotických veršov, v ktorých mapuje svoj "príbeh lásky" od jeho začiatku až po koniec. Je to zbierka plná vášne, ale aj smútku za stratenými snami zaľúbeného mladého dievčaťa, vzkriesenie sebadôvery a vlastnej dôstojnosti po odhalení zničujúcej nevery. Každý, kto bol raz zamilovaný, by mal mať túto zbierku v svojej knižnici.

Básnická zbierka slovenského autora.

Kniha slovenského básnika, prozaika, esejistu zo Srbska, Jána Labátha (nar. 1926 v Báčskom Petrovci), pozostáva z dlhšieho prozaického útvaru Diaľky, zo štyroch poviedok a viacerých ukážok z básnickej tvorby, pričom zbierku zostavil jeho srbský kolega Víťazoslav Hronec do edície Slovenský svet. Labáthova novela Diaľky je zaujímavou sondou do minulosti hlavného hrdinu Jana, jeho otca a starého otca. Má formu rozhovoru s dávnou priateľkou Martou, pričom myšlienky im obom blúdia za hranice rozprávaného príbehu. Vojny, prvá a druhá svetová, poznačili osud predkov - deda i otca. Všetci nesú rovnaké meno, a tak sa v novele rozvíja akýsi príbeh Jánov v neustálych premenách. Zobrazuje plynutie času, opakovanie osudov, ich pokračovanie. Podobne ako v próze, i v básňach sa autor snaží upínať k večným pravdám, k zmyslu bytia, ľudskému údelu. Vydanie diela Diaľky a iné (Spolok slovenských spisovateľov, 2015) zaujímavým spôsobom približuje slovenskému čitateľovi tvorbu Slovákov spoza slovenských hraníc.

Po vydaní titulu "Človek v reči" autor pokračuje v sprístupnení svojich denníkových zápiskov z obdobia rokov 1974-1983. ".....Poslaním knižky, ktorú predkladám čitateľovi, je práve zabrániť, aby s odchodom jedného lingvistu a prekladateľa nestratili sa nenávratne aj jeho príležitostné poznámky, pozorovania, výpisky, nápady, úvahy, tušenia pravdy i poblúdenia...

V. Benková, nar. 1939 v Báčskom Petrovci (Srbsko), je členkou Spolku spisovateľov Srbska, Vojvodiny a Spolku slovenských spisovateľov. Píše poéziu, prózu, literatúru pre deti, eseje, publicistiku, prekladá zo srbčiny do slovenčiny. Okrem poviedok, kníh pre deti, románu Stred sveta (2007) pripravila spolu s E. Farkašovou dve antológie – výber z poézie a prózy slovenských spisovateliek z materskej krajiny a z Maďarska, Rumunska a zo Srbska. Je autorkou vyše desiatich zbierok básní, napr. Žltá krajina, čierne drozdy (2004), za ktorú dostala Cenu vydavateľstva Kultúra, Modrotlač (2011), Exlibris morušových listov (2013) a s E. Farkašovou vyšiel po srbsky i výber z ich poézie U zatišju sna – Zo zátišia sna (Prometej, Novi Sad, 2012). Jej básne boli preložené do viacerých jazykov. V roku 2014 jej v Bratislave udelili Cenu Spolku slovenských spisovateľov. Herbár zeme (vydal Spolok slovenských spisovateľov, 2015) je reprezentatívnym výberom z jej poetickej tvorby, ktorý dokumentuje, že Benkovej vnímanie človeka dneška ani zďaleka nie je odtrhnuté od každodennej reality, od aktuálnej sociálnej zakotvenosti každého z nás. Čitateľovi sa môže zdať, že asociácia predstáv a obrazov, determinovaná spoločenským bytím a súčasne aj postavením človeka v prírode, niekedy ruší tradičnú následnosť úkonov v živej, každodennej podobe a posúva básnický text do roviny pôvabnej imaginácie, ktorá je taká charakteristická pre poetiku jej básní. Po prvý raz sa Viera Benková týmto výberom v knižnej podobe predstavuje na pôde jej materskej krajiny. Niet pochyb, že jej básne zarezonujú u slovenských čitateľov a že autorka osloví tým, čo je špecifické pre dolnozemské videnie sveta (a predovšetkým pre videnie samotnej autorky), ale aj tým, čím tá nadväzuje a čím obohacuje modernú slovenskú poéziu ako celok.

Ján Zambor, básnik, prekladateľ a literárny vedec staršej generácie, rozširuje v novej zbierke Dom plný neviditeľných tematickú a výrazovú škálu svojej lyriky, najmä o impulzy a zážitky z pobytov v Španielsku, ale aj vďaka nadväzovaniu na slovenské literárne tradície. Dom plný neviditeľných je autorov rodný dom, pustý, ale v jeho vnímaní plný blízkych. Návrat k predkom nadobúda aj podobu reflexie uzlových postáv slovenskej kultúry.

Joe Palaščák (1984). Vydal básnickú zbierku Teloi (2008), za ktorú získal prémiu Ceny Ivana Krasku. Žije v Košiciach.

Kniha V mém lese je druhou samostatnou básnickou zbierkou autorky a je rozdelená do 3 častí. Prvá časť zbierky, nazvaná Po kvapkách, obsahuje slovensky písané básne, ktoré sa objavili i v jej prvej zbierke, prešli však drobnou úpravou. Venuje sa v nej prevažne láske a prírode. V druhej časti V mém lese, podľa ktorej je kniha pomenovaná, sú básne staršieho dáta. Tretia časť Pro tebe obsahuje básne najnovšie. Básne z druhej a tretej časti sú písané česky, a aj keď sa i v nich objavuje motív lásky, možno ich označiť za básne erotické. Autorka sa nebráni pomerne živo vykresľovať svoje túžby a pocity.

Ján Tazberík dosiaľ vydal sedem básnických zbierok. Debutoval zbierkou Pramene svetla (1977), nasledovali zbierky Rozpätie jasu (1983), Interpunkcia svetla (1990), Spod hladiny kameňa (2012), Spodný bod svetla (2014), Svetlo a iné stroje (2016), Pasca na svetlo (2018). Tazberíkove básne boli zaradené do celého radu básnických antológií doma aj v zahraničí. Jeho básnické a odborné texty boli preložené do viacerých jazykov. Samostatný knižný výber z jeho poézie vyšiel roku 2018 v Srbsku. V najnovšej básnickej zbierke Jána Tazberíka sú rozvíjané tvorivé postupy z autorových predchádzajúcich troch zbierok - ide osobitne o hľadanie nových prienikov básnického textu do oblastí prózy a eseje, resp. o vyskúšanie novej textovej záťaže básnického obrazu a lyrického subjektu. Zbierka básní sa inšpiruje aj podnetmi z oblasti výtvarného umenia, osobitne svetoznámym dielom Marcela Duchampa Veľké sklo.

V súčasnej slovenskej poézii sotva nájdeme takú vážnu, až obradnú dikciu, ako u Dany Podrackej. Poetka pristupuje k písaniu básní ako k rituálu: Splietať rohož, / na ktorej spočívajú moje kolená, píše vo svojej najnovšej, v poradí už štrnástej zbierke. Charakteristický kultivovaný pátos dodáva autorkinej tvorbe konzistenciu a kompaktnosť. Podracká verí v mystické prepájanie vecí, dejov a javov: V každej udalosti, v jej vnútri, je ukryté čosi, / čo je tam nepretržite a je to sväté. Vie, že Smrť nie je navždy. Jej básne sú svojím spôsobom malými esejami o niekom alebo o niečom, čo v nej rozochvieva vedomie, myšlienky aj spomienky. Posuvné dvere neboli napísané rýchlo ani ľahko a ak chceme za ne nazrieť, aj ich čítanie si vyžaduje spomalenie. Rovnako ako dve predošlé autorkine zbierky Kubus (2014) a Paternoster (2018), aj aktuálna je vystavaná z desiatich cyklov po sedem básní a tak spolu tvoria trojicu či triptych.

Zbierka básní je autorkiným debutom a obsahuje tvorbu, ktorá vznikala od čias gymnaziálneho štúdia po súčasnosť. Autobiografické verše sú odrazom vnútorného sveta mladej ženy, ktorá siaha po témach zmyslu ľudského života, lásky, motivácie a dáva nazrieť do sveta svojej fantázie. Výber básní z tejto zbierky získal ocenenie v súťaži autorov Literárna Ilava 2012 – druhé miesto v kategórii poézia. Maja Demčišáková sa narodila 28. augusta 1986 v Michalovciach, kde absolvovala gymnaziálne štúdium, počas ktorého vznikali prvé verše. Vysokoškolské štúdium absolvovala v Košiciach na Fakulte prírodných vied UPJŠ v odbore informatika. V tejto profesii aj pracuje.

Osobitosť a svojbytnosť tejto nenápadnej poézie je v mĺkvom pozorovaní sveta. Štrbina, cez ktorú sa díva ľudské oko, je zároveň trhlinou. Naliehavosť a napätie sa stupňuje v krehkosti zachytenia prítomného okamihu, v nehlasnom žmurknutí prelamujúcom ticho. V objektíve oka sa odráža pominuteľnosť chvíle a nástojčivá, nemá mágia vecí. Výsledný obraz (krátko pred jeho zmiznutím) má byť zbavený akejkoľvek štylizácie. Na nepatrnej ploche básne sa však vynára neopakovateľná atmosféra záblesku. Najdôležitejšie veci sú nevysloviteľné. Adamuščinove básnické momentky sú prežité a zvnútornené analógie ticha. Fotografie Peter Župník.

Nová zbierka Mariána Milčáka Provinčné básne sa pokúša pomenovať existenciálnu situáciu subjektu, jeho nezaradenosť či skôr nezačleniteľnosť do samozrejmých súvislostí sveta. Univerzum, ktoré sa v tomto umeleckom obraze neúnosne zužuje, a pre človeka znamená nevyhnutné obmedzenia, prekonáva Milčákov subjekt básnickým overovaním diferencovaných vnútorných mechanizmov. Motivicky sa toto úsilie projektuje ako komunikačná skepsa vychádzajúca z (ne)možností jazyka (teda istá komplikácia v hľadaní adekvátneho umeleckého riešenia), ako neuróza kompenzujúca normalitu spoločnosti, ako persifláž výsostne racionálneho prístupu k ľuďom a svetu, ale aj ako autentické osobné zranenia či prehry, ktoré sa však v texte prezentujú s patričnou dištanciou. Milčákov subjekt je pozorovateľ, ktorý má ambície pozorovaním zmeniť deficitne a neuspokojivo pociťovaný svet. Toto úsilie sa prejavuje aj v poetike a v pokusoch inovovať básnický obraz. V Provinčných básňach sú frekventované alúzie na historicky dôležité básnické iniciatívy, ale aj na filozofické či vedecké postoje.

Básnická prvotina publicistu Bela Heflera Tieto verše. ,,Sú knihy pripravené hovoriť od začiatku hlasno, a sú knihy tiché, ostýchavo vchádzajúce do sveta viet a textov. Belova kniha je niekoľko snehových vločiek v hustom snežení. Ako sa hovorí o kvapke v mori, ani Belove básnické miniatúry by nemuseli byť, no chýbali by v mori hlasov, ktorými sa navzájom prihovárame: ,,Chcem vám niečo povedať,,. Naviac jedinečným spôsobom, ku ktorému sa dá vrátiť.,, uviedol E. J. Groch, ktorý sa postaral o redakčnú úpravu, minimalistický dizajn i sadzbu publikácie. ,,Napísalo to moje srdce, čisto a nežne, v tom som si istý aj pred Nebom a budem veľmi rád, ak sa to bude niekomu páčiť. ,, komentoval 14 vybraných básní autor.

Mila Haugová je autorkou viacerých básnických zbierok, z ktorých sama zostavila tento výber poézie o láske. Vlastne nezáleží na tom, z ktorých kníh sú básne vybraté, lebo jej tvorba je súvislá a kompaktná, zaoberá sa rastlinami, záhradami, zvieratami a hlavne ľuďmi: vzťahmi medzi mužom a ženou: medzi matkou a dcérou: medzi sebou a svetom: tým, čo je podstatným medzipriestorom bytia. Poetka tvorí svoje básne ako amalgám, sú zložené z viacerých vrstiev, ktoré sú navzájom nerozdeliteľné. Nie je ľahké ich čítať, ale pozorní čitatelia si nájdu červenú niť v jej labyrinte slov. Jazyk jej básní je vysoko kultivovaný, jej štýl rozoznateľný po prečítaní niekoľkých veršov. Pohybuje sa po horizontále aj vertikále života, po pomalej nahor stúpajúcej špirále tvorivosti, ktorá miestami celkom splýva s jej životom. Mila Haugová bola za svoju tvorbu ocenená viacerými štipendiami a rezidenčnými pobytmi. V roku 2014 dostala prestížnu cenu Dominika Tatarku za básnickú zbierku Cetónia aurata a autobiografickú prózu Tvrdé drevo detstva. Žije a tvorí striedavo v Bratislave a v Zajačej doline pri Leviciach.

Básnický výber Miroslava Brücka (* 1964) Neohlásené návštevy obsahuje prierez autorovou básnickou tvorbou od jeho debutu (1989) až po súčasnosť. Obsahuje výber zo siedmich básnických zbierok, pričom v súlade s koncepciou edície základný výber urobil sám autor – konsenzuálne a po dohode s autorkou doslovu i vydavateľkou publikácie. Výber čitateľom umožňuje lepšie vnímať postupné premeny autorovej poetiky v priebehu tridsiatich rokov. Bez tohto básnického rukopisu by bola celá slovenská poézia prelomu 20. a 21. storočia výrazne ochudobnená. Knihu dopĺňa krátke básnikovo kalendárium. V koncentrovanej podobe cez dôležité míľniky v čase umožňuje nahliadnuť do autorovho celoživotného príbehu – najmä z pohľadu jeho literárnej tvorby, jej publikovania, ale aj literárnokritickej percepcie. Literárna vedkyňa Ivana HOSTOVÁ, autorka doslovu v knihe, o tejto „poézii domova“ o. i. uvádza: „Z hľadiska formovania autorovej básnickej výpovede aj vo vzťahu k jej inklinácii k nostalgii [...] mala na Brückovu poéziu [...] zásadný vplyv kompenzačno-azylová lyrika 70. a 80. rokov, ktorá bola (obrannou) reakciou na spoločenskú situáciu normalizácie. Poézia Miroslava Brücka je síce poznačená sladkobôľnym splínom vo všetkých obdobiach jeho tvorby, vzťah medzi znepokojivými a harmonizujúcimi tendenciami aj ostrosť pocitov sa však menia.“ Na obálke i vnútri sú použité výtvarné diela výtvarníčky Blanky VOTAVOVEJ, knižný dizajn je dielom grafičky Evy KOVAČEVIČOVEJ FUDALA. Koncepcia výberov z poézie v rámci edície POIESIS vychádza zo zámeru vydavateľstva súhrnne predstaviť slovenskej literárnej a kultúrnej verejnosti tvorbu básnikov a poetiek, narodených zväčša okolo roku 1960 (+/–), ktorí sa v slovenskej literatúre úspešne pohybujú (niektorí) už piate desaťročie, a o. i. tak prispieť aj k vyššej miere ich čitateľskej, kultúrnej či odbornej identifikácie. Zodpovednou redaktorkou edície je Stanislava CHROBÁKOVÁ REPAR.