Vnikať do ohybných a zároveň akoby kamenných priestorov poézie Petra Šuleja nemusí byť vždy ani jednoduché, ani ľahké; autor s ľahkou eleganciou zapája do svojho fondu poézie presné výrazy z jednotlivých vedných odborov či citáty v cudzích jazykoch, čo na jednej strane neobyčajne umocňuje povedané, na druhej strane sa čitateľ \"pozdvihne\" nielen esteticky, ale aj intelektuálne. Viera Prokešová

Najnovšia zbierka básní Petra Šuleja vychádza po 6 rokoch od poslednej knihy Koniec modrého obdobia. Básne v novej zbierke sú vrcholným prejavom neo-konceptualizmu v slovenskej poézii.

Kniha \"Hora a jej Líška\" je symbolom symbiózy môjho totemového zvieraťa a miesta, kde žije- jej Hory. Horu nemožno ohraničiť do priestoru či času. Hora je miesto grandiózne ako svätyňa, tiché, vľúdne, ale aj drsné a ničivé. Hora je nepredvídateľná. Hora ľudí toleruje, ale nevyhľadáva. Každá Hora má svoju Líšku. A Líška... aj keď v nej veľa krát blúdi, predsa k nej patrí, a navždy k nej privinie.

Viera Benková (1939 – Báčsky Petrovec, Srbsko) – popredná spisovateľka a kultúrna osobnosť slovenskej literatúry a kultúry v Srbsku a vôbec v celom slovakofónnom prostredí. Je autorkou viacerých básnických celkov, zbierok poviedok i beletristickej publicistiky a románov. V roku 2014 vydal Spolok slovenských spisovateľov výber z jej poetickej tvorby pod názvom Herbár zeme. V roku 2017 jej na Slovensku

Autorka ponúka hodnovernú poéziu, jej básne poskytujú možnosť orientovať sa aj v zložitejších súvislostiach. Vo svojom debute tvorí obrazy, ktoré zachycujú niekedy až fantastický priestor mimo slov, to nepomenovateľné, čo sa zvyčajne odohráva v mlčaní. Pomyselnému ja nezáleží na mene, netrápi ho vlastná identita. Nečudo, tá sa rozvíja zakaždým nanovo. Nechýba mu odvaha vykresľovať veci zahalené tajomstvom,

Eva Tomkuliaková vo svojej novej básnickej knihe Cudzie slová radikálne premieňa svoju poetiku. Experimentuje s rôznymi hlasmi s hypnotickým, dosť autoritatívnym hlasom ovplyvňujúcim vedomie aj nevedomie, s neurotickým hlasom banálnych konverzácií, ktoré o povahe skutočnosti naopak silno pochybujú, ale aj s tichým, spočiatku nenápadným a potom čoraz sebavedomejším vnútorným hlasom, ktorý napokon nanovo

Zbierka ľúbostno-erotickej poézie. Zuzanu Kuglerovú poznajú čitatelia predovšetkým ako autorku historických románov,ˇzberateľku rozprávok a ľudových povestí. V časoch svojich študentských rokoch však debutovala ako poetka, zbierkou poézie Madona v hmlách, za ktorou v dvojročnom odstupe vyšla druhá zbierka - Opakovaný záber. Po viac ako tridsiatich rokoch sa autorka vracia znovu k poézii výberom ľúbostných,

Uprostred Európy

Zbierka básní Bludičkám je knižným debutom slovenskej autorky. Ilustroval Karol Ondreička

Debutová básnická zbierka More srdca od Hiraxa obsahuje viac ako 90 básní, miniatúr, aforizmov, bájok a zamyslení.

Pevné hviezdy sú súborom básnických alegórií, v ktorých sa subjekt spytuje na možný prienik existencie so svetom, ale ten napriek svojej kráse nikdy nebol dokonalý. Z tohto deficitu sa rodí túžba po transcendencii duše, smäd hovoriaci o archetypoch hľadajúceho (muža) jazykom symbolov. Ide o druhú, prelomovú zbierku autora, v ktorej poetiku civilného verša nahrádzajú nadčasové reflexie.

Štvrtú zbierku (ne)poézie Hirax rozdelil na dve časti: z jednej strany môžete v časti Bytie čítať autorove vyznania lásky k žene, prírode či svetu napísané v štýle, na aký ste od neho zvyknutí. No keď si knihu otočíte naruby, objavíte nový Baričákov svet (ne)veršov písaný v tretej osobe. Celky umiestnené v časti Stony sú temnejšie a navodzujú úplné iné pocity než Bytie...

Najčastejším motívom písania poézie je istá úľava v duši. Autorka sa aj takýmto spôsobom dokázala vo svojej zbierke vysporiadať, vypísať z obáv, radosti,úvah o sebe a svete v ktorom žije. Písaním sa mnohokrát problémy nevyriešia, ale je dôležité, že sa pomenujú, prípadne sublimujú. Aj táto zbierka je akýmsi zosumarizovaním života a jeho každodenných príbehov.

V poradí druhá kniha zo série Archívov v koncepcii Michala Murina predstavuje výber doposiaľ nepublikovanej konkrétnej poézie slovenského intermediálneho umelca Milana Adamčiaka. zostavil Michal Murin

Laureátka hovoreného slova, držiteľka Zlatej ceny Matice Slovenskej za dlhoročné reprezentovanie Slovenska v recitácií poézie a zachovávanie tradícií a odkazu našich predkov. Napísala krátke básne z jej života vo svojom veku 92 rokov, v ktorých nazbierala mnoho životných múdrostí. #básne, #radosť, #život , #zázračnéslová, #spomienky, #domov, #múdrosť, #pokora, #láska

Sťahovavé srdce prináša výber zo zbierok Zelený večer, Neodkladne, Kôň na sídlisku, Plné dni, Pod jedovatým stromom a Soprán dažďových kvapiek, básne ktoré vznikli na základe starších náčrtov, a novú zbierku Nádhera zmesi.

Marton nie je slovenský Charles Bukowski spod Tatier, Marton je zrkadlo. Nás všetkých. Koľko je v človeku pekného, toľko je v ňom aj škaredého. A z Martonových naturalistických básní prýšti túžba chytať sa práve koreňov. Špinavých od hliny, polozhnitých, zapáchajúcich, ale ŽIVÝCH! Kto neprijme jeho slová, nie je čistý, je iba vychovaný. A to je kurva rozdiel!

Erik Jakub Groch je výrazný predstaviteľ slovenskej ponovembrovej lyriky; na prelome milénií invenčne ovplyvnil najmä formovanie modernej spirituálnej výpovede. Jeho zbierka Druhá naivita. Zobrané a nové básne a príbehy (2005) bola v ankete PLAV-u (Platforma pre literatúru a výskum) Tri desaťročia slovenskej literatúry (1989 - 2019) vyhodnotená ako jedno z kľúčových diel tohto obdobia. Neprvoplánovo

„Sú knihy, ktoré hoja bolesti. Sú knihy, ktoré rozvášňujú. Knihy múdre, i nahlúple. Knihy pre verných, i neverných čitateľov. Knihy na počúvanie. Na vzlietnutie. Knihy zažité a knihy ako pridaná hodnota bežnej knižnice. Knihy, ktoré milujeme po celý život, ale aj také, na ktoré zabudneme. Sú knihy, ktoré často citujeme, prenášame v duši z miesta na miesto, vláčime v duchovnom batohu, nosíme pri sebe

Keď som si prečítal knihu básní Mirky Ábelovej, chcelo sa mi zvolať: Aha, zrodil sa ďalší bratislavský barbar, básnik mesta, a ešte aj v sukni! Nestáva sa totiž často, že knihu básní čítate ako príbeh, ktorý síce nie je priliš zaľudnený osobami a oko vaný okolnosťami, ale stačí, že sledujeme rozprávačove slová, vypovedajúce o čomsi, čo dôverne poznáme aj z vlastnej, dovtedy vraj neprenosnej skúsenosti.